Hoci všetci poznáme význam slova genocída, len málokto pozná jeho skutočný pôvod. Aj keď viacero historických udalostí nesie túto hrôzostrašnú nálepku, jedna z nich bola taká desivá, že vyvolala potrebu vzniku tohto slova. Termín „genocída“ vznikol, aby popísal udalosti, ku ktorým došlo v tieni prvej svetovej vojny v Osmanskej ríši. V súvislosti s vyvražďovaním Arméncov Turkami, ho v roku 1944 definoval poľský židovský právnik Raphael Lemkin, ktorý sám len o vlások unikol nacistickým táborom smrti.

Za všetko môžu oni

Na sklonku jej existencie žili na východe Osmanskej ríše tri milióny Arméncov, vyznávajúcich jednu z najstarších foriem kresťanstva. Väčšina z nich žila v biede na vidieku a boli považovaní za občanov druhej kategórie, hoci aspoň čiastočne požívali náboženské slobody.

Kým európski Židia sa okolo polovice 19. storočia nakoniec dočkali uznania občianskych práv a emancipácie reformy zvanej Tanzimat, situácia menšín v osmanskom štáte sa príliš nepohla. Príslovečný Chorý muž na Bospore ďalej upadal a ako to býva, všeobecná frustrácia sa vybíjala hlavne na slabších a odlišných. 

Ríša zažila protiarménske pogromy v polovici deväťdesiatych rokov aj počas prevratu v roku  1908. Vtedy reformistické hnutie Mladí Turci zvrhlo vládu sultána Abdula Hamída a vyhlásilo konštitučnú monarchiu. Keď sa o rok neskôr reakcionári neúspešne pokúsili úder vrátiť, zvrhli sa nepokoje v ďalšie masakry Arméncov.

Mladí Turci sa síce pri kormidle udržali, avšak ríša vo vojne na Balkáne stratila takmer všetko územie na európskom kontinente, naviac proti svojim bývalým poddaným. Cez Bospor prúdili státisícové zástupy vyhnaných moslimov a medzi ľuďmi začal narastať hnev.

O dva roky neskôr vypukla prvá svetová vojna. Hlavným bojiskom osmanských vojsk bol Kaukaz, kde sídlili Arméni. Tí mali vo svojich sympatiách jasno a hlásili sa ako dobrovoľníci do šíkov protivníka, teda cárskej armády. Ťaženie Turkov proti Rusom skončilo totálnym fiaskom, predovšetkým kvôli diletantstvu tureckého veliteľa Envera Pašu. Za vinníkov však boli označení obvyklí podozriví – ľstiví Arméni.

Raz a navždy

Enver Paša vzápätí nechal všetkých Arméncov demobilizovať a preveliť k takzvaným pracovným práporom, v ktorých dochádzalo k prvým hromadným vraždám. Preto keď v apríli 1915 prišiel osmanský veliteľ pre štyri tisícky regrútov do mesta Van, miestni sa dali na odpor. Pätnásť tisíc mužov a tristo pušiek bránilo kilometer štvorcový arménskej štvrti niekoľko dní, než im prišlo na pomoc vojsko cárskeho generála Judeniča.

V Carihrade a ďalších mestách bolo medzitým pozatýkaných 250 vodcov arménskej menšiny. Práve 25. apríl je dňom, keď si genocídu pripomínajú sami Arméni. V reakcii na povstanie vo Vane bol prijatý zákon o presídlení „nebezpečného“ obyvateľstva, ktorého všetok majetok mal prepadnúť štátu.

Slovami amerického veľvyslanca v Carihrade išlo Osmanom o „vyhladenie pod plášťom deportácie“. Po celej zemi boli ľudia nútení k nekonečným pochodom smrti doprostred púšte. Sprevádzali ich tie najhoršie zverstvá, ktorým armáda nedokázala zabrániť, dokonca ich sama často aj páchala. V dvoch tuctoch koncentračných táboroch dochádzalo k masovému upaľovaniu, lode plné vyhnancov boli lákané na otvorené more a potápane, arménske deti boli vraždené plynom alebo infikované týfusom...

Stopy v piesku

„Traja pašovia“, triumvirát vládnuci zemi v priebehu prvej svetovej vojny nakoniec spravodlivosti úplne neušiel. V roku 1919 boli za zatiahnutie krajiny do vojny odsúdení carihradským súdom k trestu smrti. Z krajiny síce stihli utiecť, prinajmenšom dvaja z nich však neskôr zomreli rukami arménskych pomstiteľov.

Historické anály sa v počte obetí tejto genocídy líšia. Uvádza sa od pol- až do jeden a pol milióna mŕtvych, vrátane Grékov a ďalších menšín. Z Turecka sa Arménci rozpŕchli do celého sveta, najmä do Ruska, USA a Francúzska. Vyľudnenie regiónu na severovýchode Turecka spôsobilo vážny ekonomický kolaps. Okrem toho vznikli nesmierne kultúrne škody, čo ostatne býva nielen dôsledkom, ale aj cieľom každej genocídy. V roku 1974 UNESCO spočítalo, že z 913 vybraných arménskych pamiatok stojí len polovica a to poväčšine v rozvalinách. Z kedysi bohatej kultúry a tradícií regiónu ostala len blednúca spomienka.

Žijúcich pamätníkov genocídy je dnes možné spočítať snáď len na prstoch jednej ruky. Ich osudy však žijú ďalej v knihách, obrazoch či filmoch. Svetoznámym je román Štyridsať dní pražského spisovateľa Franza Werfela, prvým známejším svedectvom o zločinoch však bola kniha Sprznené Arménsko, spomienky Aurory Mardiganian, ktorá zažila vyvraždenie svojej rodiny, nekonečný pochod smrti aj otroctva, kým sa jej podarilo utiecť.

Prvý film o genocíde Arméncov sa objavil už v roku 1919 pod názvom „Ravished Armenia“ (Sprznené Arménsko) a bol natočený práve na motívy knihy Aurory Mardiganian. O 86 rokov neskôr natočil kanadský režisér s arménskymi koreňmi Atom Egoyan snímku Ararat, ocenenú viacerými prestížnymi kritikmi a festivalovými porotami. Rozpráva príbeh natáčania hollywoodskeho trháku o obliehaní arménskeho mesta Van, pri ktorom sa stretávajú rôzne pohľady na historickú skutočnosť. 

TIP: Film Ararat si môžete pozrieť v sobotu 14. decembra o 21.00 na filmovom kanáli Filmbox.

Nehovorme o tom

Turecká spoločnosť má na historické udalosti v Arménsku stále nemenný pohľad. Vecná diskusia o arménskej genocíde v Turecku stále nie je možná. V minulých rokoch bolo niekoľko tureckých intelektuálov v tejto súvislosti obvinených z „urážky Turecka“, medzi nimi aj laureát Nobelovej ceny za literatúru Orhan Pamuk

Zatiaľ čo nástupnícka Turecká republika tvrdí, že nešlo o štátom organizovanú akciu a „udalosti z roku 1915“ preto nie je možné nazývať genocídou. Úplne opačný názor majú Arménci. Pre nich je všeobecné uznanie arménskej genocídy jedným z hlavných pilierov snaženia zahraničnej politiky. Do dnešnej doby sa k nemu odhodlalo 21 zvrchovaných štátov vrátane Slovenska, väčšina štátov USA a opakovane aj Európsky parlament. Téma arménskej genocídy je aj jednou z prekážok vstupu Turecka do EÚ.