Na konci januára je Luzon krásne miesto. Tropický ostrov plný zelene, s nádhernými bielymi plážami, kvetmi, čo hrajú všetkými farbami a ovocím, čo chutí ako život. Na východe ostrova sa prales strieda s ryžovými poliami a pokojnými dedinami. Predstavu raja však kazí rozľahlý ostnatým drôtom oplotený areál s drevenými strážnymi vežami. Vo vnútri malej pevnosti stojí niekoľko krehko pôsobiacich chatrčí postavených z bambusového dreva. Na jednej z nich vlaje vlajka s motívom vychádzajúceho slnka.

Noc prichádza v tejto oblasti skoro a rýchlo. Na dažďový prales práve sadá čierno-čierna tma, keď začínajúcu symfóniu obyvateľov lesa prehluší rev leteckých motorov. Ako veľký nočný vták sa lietadlo Black Widow rúti k zemi a zástupy mužov s putami aj so svojimi väzniteľmi napäto čakajú, kedy sa zrúti.

Čo náhodní diváci ale v tejto chvíli netušia je, že to čo sa deje vôbec nie je náhoda. Je to divadlo, ktoré má odviesť ich pozornosť. Netušia, že o chvíľu budú na ceste za slobodou alebo mŕtvi. Začína sa najväčšia záchranárska akcia v dejinách americkej armády.

Ako dobytok

Sú to tri roky, čo útok na Pearl Harbour vtiahol Ameriku do vojny, ktorú nechceli. Filipíny sa ocitli v centre pozornosti pacifických mocností. Išlo o veľa. Kto ovládal Filipíny mal kontrolu nad juhovýchodnou Áziou. Japonská imperialistická politika sa zamerala na súostrovie, ktoré boli dovtedy v područí Američanov. Vyslala do oblasti po zuby vyzbrojené vojenské jednotky, ktoré svojich amerických protivníkov kruto porazili.

V americkej vojenskej histórii ide o najväčšiu kapituláciu vôbec. Stotisíc mužov padlo do japonského zajatia, štvrtina z nich sa domov už nikdy nevrátila. Na konci vojny, keď sa odohráva náš príbeh však Američania dokázali Japoncov na Filipínach definitívne poraziť.

Na takéto počty zajatcov však Japonci neboli pripravení. Rozmiestnili ich do narýchlo postavených zajateckých táborov na celých Filipínach, kde väzni zažívali mimoriadne kruté podmienky. Vo väznici v Cabanatuane sa tiesnilo 8,000 mužov, ktorí prežívali z hrsti ryže dvakrát denne, zriedkakedy doplnené mäsom z krýs, hadov či túlavých psov.

Po niekoľkých, zväčša neúspešných pokusoch o útek, Japonci odrádzali ďalšie pokusy o útek naozaj nepríjemným spôsobom. Raz bola štvorica mužov priviazaná ku kolom, na ktorých boli pred očami svojich spolubojovníkov zbičovaní, donútení vykopať si vlastné hroby a zastrelení. Stráže potom vyhlásili, že za každého utečenca popravia desať väzňov.

Niet na čo čakať

Na konci januára sa začala situácia vyostrovať. Americkí zajatci sa začali obávať najhoršieho, podobne ako velenie americkej 6. armády, ktorá Filipíny oslobodzovala. Boli presvedčení, že ako sa bude k táboru blížiť front, Japonci predtým, než ujdú všetkých zajatcov pozabíjajú. Jednak z pomsty nepriateľovi a okrem toho aj preto, aby im zabránili znovu zdvihnúť zbraň proti japonskému cisárovi. Takýto scenár sa naplnil v podobnom tábore na ostrove Palawan, kde bolo zaživa upálených 150 amerických zajatcov.

Útek sa javil ako jediná možnosť, potom bola už len smrť. Ako to však urobiť, keď tábor strážilo dvesto japoncov a neďaleko táborili ďalšie tisícky? Láger bol hlboko v nepriateľskom území, takže aj keby samotný útek prežili, museli by hľadať cestu k svojim nepriestupnou džungľou plnou prírodných, či vojnových nástrah.

Táto situácia spôsobovala americkým veliteľom na Filipínach bolesti hlavy. Nemali na výber. Ak sa nepokúsia zajatcov oslobodiť, čaká ich istá smrť. Operáciou, ktorá neskôr vošla do dejín vojenstva a stala sa kapitolou v učebných osnovách vojenskej taktiky a stratégie, poverili podplukovníka Henry Mucciho, veliteľa elitného 6. práporu Jazdcov - Rangers.

Netrvalo dlho a jednotka Rangers čítajúca 120 mužov sa vydala na 50 kilometrový presun džungľou plnou Japoncov. Cesta späť však bude ešte dlhšia a omnoho ťažia – povedú zástup vyčerpaných a zoslabnutých zajatcov, čo z nich urobí ľahké terče. Dôležitú rolu v záchrannej misii zohrala skupina filipínskych povstalcov, ktorí Američanom pomáhali nepozorovane prejsť japonským územím.

Útok

Zatiaľ čo stráže upútalo nízko letiace lietadlo, v padajúcej tme sa z džungle ticho plížia Mucciho muži. Terén je rovný ako doska, Japonci totiž vyklčovali všetku vegetáciu a upravili nerovnosti v okruhu stoviek metrov, aby mohli ľahko spozorovať unikajúcich zajatcov. Stačí málo, jediný pohľad mimo určený smer a celá operácia sa zmení na krvavé jatky.

Naraz sa rozpúta peklo – neďaleký most cez rieku roztrhne explózia a na strážne veže sa zo všetkých strán spustí dážď olova. Zajatci, ktorí netušia, čo sa deje skáču do odvodňovacích kanálov a latrín, v domnení, že ich začali masakrovať. Väzni totiž súčasné uniformy americkej armády nespoznávajú.

Medzitým sa z opačnej strany rieky k táboru blížia japonské posily. Explózia nezničila most úplne a teraz sa cezeň valí lavína japonských pešiakov. Neďaleko však číhajú dobre ukrytí Filipínci, pripravení urputne odrážať jednu vlnu útočníkov, za druhou.

Po niekoľkých desiatkach minút streľba v tábore utícha. Rangers pomáhajú zoslabnutým a chorým zajatcom cez ryžové polia a džungľu k dva kilometre vzdialenému miestu, kde na nich čakajú Filipínci s buvolími povozmi. Trvá celú noc až do ďalšieho rána, kým päť stovák na smrť unavených zajatcov so svojimi záchrancami dosiahne americkú líniu.

Do bezpečia dorazili bez toho, aby stretli jediného Japonca. Časť cesty ich chránili americké lietadlá, ktoré zneškodňovali japonské konvoje, než sa k Mucciho sprievodu vôbec priblížili. O úspechu misie svedčí aj to, že napriek výrazne nižšiemu počtu vojakov na americkej strane, Japonci zabili len 2 vojakov. Mucci sa preslávil aj tým, že počas útoku odmietol sedieť v úzadí a riadiť akciu, bol priamo v centre diania – priamo na bojovom poli.

Zabudnutí hrdinovia

Za americkými líniami už čakajú nákladné autá, ktoré oslobodených zajatcov odvezú do bezpečia a k lekárskej pomoci. Oslobodenia sa nakoniec dočká aj Edwin Rose, hluchý britský vojak, ktorý oslobodzujúci útok jednoducho prespal. Keď sa ráno prebudil a zistil, že tábor je prázdny, s kľudom Angličana sa oholil, obliekol svoju starú uniformu a istým krokom sa vydal po ceste z tábora až k americkej línii.

Len niekoľko dní po záchrannej misii sa cez tábor preženie vojnový front a Američania v ňom nájdu denníky, básne a skice, ktoré tam zajatci zanechali. Tí, ktorí záchrannú akciu prežili boli povolaní späť do USA, aby v krajine presviedčali ľudí o zmysluplnosti vojny a nákupe vojnových dlhopisov. Stretli sa s prezidentom Roosveltom, niekoľko týždňov a mesiacov plnili predné stránky novín a časopisov, kým ich nevystriedali masakre na ostrove Iwo Jima, či zvrhnutie atómových bômb.

Príbeh najrozsiahlejšej záchrannej misie v histórii Ameriky upadol do zabudnutia, kým ho na svetlo sveta znovu nepriviedli tvorcovia filmu 6. Batalion, ktorý bol natočený v roku 2005. Snímka rozpráva príbeh z pohľadu Rangers aj zajatcov. Nezabúda ani na hrdinstvo ošetrovateľky Červeného kríža Margaret Utinsky, ktorá do tábora pašovala lieky, za čo ju japonská tajná polícia  Kempei Tai takmer umučila na smrť. 6. Batalion si môžete pozrieť vo štvrtok 12. septembra na kanále FilmBox HD.